V KOSTOLE SOM SA NUDIL

            Do kostola som ako dieťa nikdy nechodil rád. Keď som mohol, rád som sa mu vyhol. Nahrávala mi k tomu skutočnosť, že v našej dedine kostol nebol a rodičia na omše chodievali do najbližšieho mesta a babka do susednej dediny. Ja som chcel v telke pozerať rozprávky a tak som občas klamal, že som bol s jednými, keď som mal ísť s druhými a naopak. Ak som však už v tom kostole musel byť, strašne som sa tam nudil. Počítal som žiarovky na strope, sledoval sekundovku na hodinkách. Liezli mi na nervy ťahavé spevy i predlhé modlitby.
            Niečo sa vo mne zmenilo až v druhom ročníku na gymnáziu. Tam som sa zamiloval do jednej skautky. Cez ňu som sa dostal medzi skautov a tam som sa zamiloval do ďalšej, cez túto aj do kostola. Najviac sa čudovali asi moji spolužiaci z gymnázia, keď som sa priamo pred ich zrakmi menil z playboya na chalana, ktorého priťahuje duchovný život.
            Vďaka kňazom, ktorí sa nám venovali, som zažil omše s úžasnou atmosférou, ku ktorým spoločenstvo mladých svojím dielom výrazne prispelo. Spoveď u týchto kňazov sa pre mňa stala zdrojom sily! A ja som už bez Boha nemohol žiť! Tajne som si požičal (vlastne „ukradol“) kľúče od kostola a keď sa na fare zhaslo, chodieval som sa tam modliť. Tieto chvíle pred Bohom boli pre mňa vždy veľmi osobné a vzácne.
            Časom som dostal na starosť malých skautíkov – bolo ich päť či šesť a o nejaké tri mesiace ich bolo už vyše dvadsať! To ma len stretávali na ulici a pýtali sa ma: „Ty si ten Telefón?“ (to bolo moje skautské meno) „A môžem k tebe chodiť na družinu?“
            Nevedel som, ako sa robia stretká alebo družina, vedel som len to, že Boh vo mne otvoril život a to som dával im. Začal som v tom vidieť zmysel. Tam som pochopil, že Boh ma povoláva k tomu, aby som ukazoval mladým cestu, spôsob, ako nájdu životné šťastie.
            Stal som sa kňazom. Pracujem predovšetkým s mladými ľuďmi. Zvlášť mi ležia na srdci tí, ktorí z ľudského pohľadu sa zdajú „duchovne neperspektívni“. Niekoľkí z tých, ktorí na hodinách náboženstva vždy milovali hru s mobilmi pod lavicou, sú už zapojení do služby iným mladým. Hľadám cesty, ako mladých prebudiť. Ako im čo najpríťažlivejším a najzrozumiteľnejším spôsobom priblížiť  a dať zažiť silnú skúsenosť s Bohom.
            A to možno práve preto, lebo viem, aké to je v kostole nudiť sa.

(príbeh Petra Pálušáka zo Slovo plus, číslo 18/2017, upravené)